Stále mám čo povedať
Ani neviem kde som túto vetu už počul. Bolo to v texte pod zbytočnou hernou novinkou alebo v nejakej hudobnej skladbe, ono je to v podstate úplne jedno. Mám tu dátum 1.1.2012 a verte že, teraz zo mňa nehovoria zbytky fermentovaného alkoholu. Tak pregĺgam žlč čo sa my neustále derie ústrojenstvom do pusy a sústreďujem sa, na svoj aktuálny pocit či stav ak chcete. Neviem presne do akej miery bude táto časť nášho blogu vôbec pre vás zaujímavou ale, ja sa potrebujem vyrozprávať a preto pokračujeme v nastolenom tempe. Dospela fáza môjho života, kde sa musím zase nesmelo zadívať do zrkadla v kúpeľni a položiť si nasledovnú frázu: Stále mám čo povedať. Nech už je na konci otáznik alebo znamienko s príkazom, táto veta je presne to čo je so začiatkom nového roka až nechutne reálna vec.
V máji si dám dvadsiaty ôsmy zárez na čiaru života a môj doterajší strop úspechu, ma stále nenapĺňa pocitom pri ktorom by som suverénne oznámil svetu, ako som na seba hrdý a čo som už dokázal. Cítim sa opäť na začiatku všetkých svojich záujmov a samozrejme, naďalej vidím môj ekvivalent spokojnosti skrížený s projektami ako xliveweb či nintendo-gen, ale o to viac dostávam chuť vykopať kostlivca zo skrine neúspechov. Ja viem, už to tu raz bolo. Moji najbližší dobre vedia ako som vlastne začal publikovať o hrách a zamiešal svoje ruky, do rôznych IP Game adries. Všetko to bolo po odložení prác na mojom druhom románe. Viac ako 3 roky som denne skladal stránky po stránkach v PC a snažil, spracovať svoj sen fantasy spisovateľa do reálnych obrysov, čo sa nakoniec zastavilo po jednom románe vydanom v pár kusovej edícii, na vlastné náklady a začatí prác na druhej knihe. Som proste nedočkavý človek a chcel som odozvu koncového zákazníka na môj “produkt”. Toto sa my však u kníh nedostávalo a preto, som potreboval upokojiť sebeckú dušičku v sebe, zmenou koníčka. Začal som teda publikovať vo sfére hier, ktoré my odmalička boli súčasťou každodenného diania.
Dosiahnuté úspechy a nárast počtu čitateľov vo mne, musel logicky celé zadosťučinenie len podtrhnúť. Ako ale nedokončený text niekde v PC zapadával každým mesiacom prachom, rástol aj zárodok depresie niekde vo mne. Máme tu rok 2012 a ja, zase neviem čo so sebou a akou cestou raziť svoje ruky. Som stále pevne naviazaný na menované web stránky ale nadpisom tejto časti blogu, sa ku mne hrnie depresia. Dostávam chuť sa vrátiť do bodu kedy tvorenie vlastných svetov a príbehov, bolo to jediné čo ma zaujímalo a bavilo. Všetky tieto mozgové receptory, ktoré vysielajú SOS s varovným zvukom, smerujú do génu citov v osobnom živote, ktoré my už dlhší čas robia ďalšie vrásky na čele. Som tak trocha mučedník a rád sa bičujem za osud, ktorý ma neustále trestá v láske a svoj výtvor, my rád denne ukazuje pred očami, a práve únik do sveta novinárov či spisovateľov je pre mňa ten maják záchrany. Áno! Mám stále čo povedať, len moja nerozhodosť je zároveň môj deficit a nie som schopný nechať jedného, pre blaho toho druhého. Občas sa tak zamyslím a poviem si: možno druhá osoba po mojom boku, by ma nasmerovala na správnu alebo nesprávnu cestu, potom však otvorím oči a vidím. Ten kto dočítal až sem bude možno chcieť prispieť pod moje písmenká nejakou otrepanou frázou plnou klišé, tak o tú ja nestojím a budem rád ak radšej tento text potom vypustíte. Naopak ak viete presne čo som chcel nadpisom povedať, som rád za každú reakciu. Nabudúce snáď budeme obsahom zase viac ku konzolám či hrám celkovo.
biganimation
Marosh71
lennyKravic
Just Browsing…
While I was surfing yesterday I noticed a excellent article concerning…